Actions

Uvod - Introduction in Slovak

From The Spaghetti Western Database

Vitajte v našej Príručke Špagety Westernov pre Začiatočníka. Pokiaľ ste v tomto filmovom žánri nováčikom a ste zmätený obrovským množstvom filmov, začnite čítať práve na tomto mieste.

Sidebar27.jpg

Sidebar8.jpg

Sidebar14.jpg

Sidebar3b.jpg

Sidebar19.jpg

Sidebar5.jpg

Sidebar11.jpg

Sidebar18.jpg

Sidebar2.jpg

Sidebar10.jpg

Sidebar9.jpg

Sidebar1.jpg

Čo je to Špagety Western?

Spaghetti western sa zrodil v prvej polovici šesťdesiatych rokov a trval do druhej polovice sedemdesiatych. Svoje meno dostal vďaka faktu, že väčšina týchto filmov bola režírovaná a produkovaná Talianmi, často v spolupráci s inými európskymi krajinami, zvlášť so Španielskom a Nemeckom. Pomenovanie „spaghetti western“ malo pôvodne znevažujúci charakter, daný týmto filmom zahraničnými kritikmi, ktorí ich považovali za menejcenné voči americkým westernom. Väčšina týchto filmov mala nízky rozpočet, ale niektoré i tak dokázali byť inovačné a umelecké, hoci v tom čase nezískali veľkú pozornosť, dokonca ani v Európe. Reputácia žánru vzrástla v osemdesiatych rokoch a dnes už termín „spaghetti western“ nevyvoláva pohŕdavosť, hoci niektorí Taliani stále uprednostňujú výraz western all´italiana (westerny v talianskom štýle). V Japonsku ich nazývajú Macaroni western a v Nemecku Italowestern.

Čo je na tom také zvláštne?

Často sa hovorí, že žáner vznikol ako odpoveď na enormný úspech Pre hrsť dolárov (A Fistful of Dollars, Sergio Leone, 1964), adaptácie japonského samurajského filmu Yojimbo-Telesná stráž (Akira Kurosawa, 1961). V Taliansku však vzniklo množstvo westernov už pred Leoneho redefinovaním žánru, a Taliani neboli prvými, kto produkoval westerny v šesťdesiatych rokoch. V Nemecku vznikla séria úspešných westernov založených na knihách Karla Maya a prvý európsky western, ktorý mal aspoň trochu ingrediencií, aby si zaslúžil termín „špagety western“, bol britsko-španielskej koprodukcie: Tierra Brutal/The Savage Guns (Michael Carreras, 1962).

Sergio Leone však sformoval podobu a postoj žánru s jeho prvým westernom a dvoma ďalšími, ktoré čoskoro nasledovali: Pre pár dolárov navyše (For a Few Dollars More, 1965) a Dobrý, Zlý a Škaredý (The Good, the Bad and the Ugly, 1966). Spoločne sa tieto filmy nazývajú „Dolárová trilógia“ (The Dollar Trilogy). Leoneho Západ bol prašná pustatina chátrajúcich dedín, zavíjajúcich vetrov, prašivých psov a cynických hrdinov, rovnako neoholených ako zloduchovia.

Pre tieto tri filmy zložil hudbu Ennio Morricone, hudbu, ktorá bola rovnako neobyčajná ako Leoneho vizuálny štýl: nielenže použil nástroje ako trúbka, harfa, či elektrická gitara, pridal do tejto zmesi aj pískanie, praskanie biča a výstrely, označené kritikou výrazom „štrkáč v bicích“. Morricone skomponoval hudbu pre viac ako 30 talianskych westernov a bol kľúčovým faktorom úspechu žánru.

Vo všeobecnosti sú špagety westerny viac orientované na akčnosť ako ich americké náprotivky. Niektorí kritici poznamenali, že sú tieto filmy vytvorené ako opera, používajúc hudbu ako rozprávačský nástroj. V minulosti sa westerny prezývali „konské opery“, ale ako poznamenal Christopher Frayling, profesor kultúrnych štúdií, až Taliani všetkým ukázali, čo tento termín naozaj znamená. Špagety westerny boli vcelku násilné a niektoré z nich postretli problémy s cenzúrou, čo zapríčinilo, že boli často zostrihané a v niektorých krajinách aj zakázané. Mnoho špagety westernov sa odohrávalo na americko-mexickej hranici, zobrazujúc sadistických a hlučných mexických banditov. Občianska vojna a jej následky sú taktiež jedným z častých motívov. Namiesto bežných mien ako Will Kane alebo Ethan Edwards dostávali hrdinovia často bizarné mená ako Ringo, Sartana, Sabata, Johnny Oro, Arizona Colt, či Django. Žáner je neomylne katolícky (s menami ďalších hrdinov ako Hallelujah, Cemetery - Cintorín, Trinity-Trojica, či dokonca Holy Water Joe - Joe Svätená Voda), so stvárnením silne ovplyvneným katolíckou ikonografiou tém ukrižovania, poslednej večere alebo ecce homo. Surreálna extravaganza Django Kill (Se sei vivo, spara, 1967) režiséra Giulia Questiho, bývalého Felliniho asistenta (!) nám predstaví vzkrieseného hrdinu, ktorý sa stane svedkom spodobenia Súdneho Dňa v prašnom westernovom mestečku.

Mnohým špagety westernom, hlavne tým s vyšším rozpočtom, poslúžili pri natáčaní exteriérov krajiny ako Španielsko, presnejšie púšť Tabernas v Almérii (Andalúzia) a Colmenar Viejo a Hoyo de Manzanares (blízko Madridu). Obľúbenou lokáciou v Taliansku bola provincia Lazio (okolie Ríma). Niektoré boli natočené v Alpách, Severnej Afrike alebo v Izraeli. Interiérové scény sa zvyčajne natáčali vo westernových mestečkách v ateliéroch Cinecittà alebo Elios (Rím), pričom Elios mal k dispozícii taktiež “mexické mestečko”.

Stručná história

Westerny boli v Taliansku vždy populárne. Zopár talianskych westernov bolo vyprodukovaných počas Druhej svetovej vojny, keď fašistická vláda zakázala premietanie amerických westernov, napríklad Il Fanciullo del West (1942) Giorgia Feronniho (ktorý neskôr natočil niekoľko špagety westernov počas zlatého obdobia žánru). Absencia amerických westernov v európskych kinách v šesťdesiatych rokoch mala inú príčinu: niektorí z najdôležitejších režisérov žánru ako John Ford a Anthony Mann mali svoje zlaté časy za sebou a žáner sa presťahoval do televízie. Filmy podľa kníh Karla Maya vytvorili priaznivé kultúrne a finančné podmienky pre produkciu westernov v Európe vo veľkom meradle. Skoré príklady talianskych westernov produkovaných v šesťdesiatych rokoch sa viac ponášali na americké béčkové westerny, s hercami a štábom skrývajúcimi sa za americkými pseudonymami. Leoneho film Pre Hrsť Dolárov vznikol zároveň s westernom Pistols don´t argue (Mario Caiano). Zatiaľčo Leone redefinoval westernový žáner, Caiano ostal pri klasickom zobrazení westernového príbehu o šerifovi Patovi Garretovi. Tam, kde Caiano zamestnal starnúceho amerického herca Roda Camerona, Leone si vybral mladého televízneho herca s menom Clint Eastwood. Zatiaľčo sa žáner nachádzal stále v plienkach, väčšina filmov vyrobená v prechodnom roku 1965 zmiešavala americké vplyvy s talianskymi ako napríklad filmy o Ringovi - Zbraň pre Ringa (A Pistol for Ringo) a Ringov návrat (Return of Ringo). Obidva filmy natočil režisér Duccio Tessari. Ringo bol jedným z prvých hrdinov špagety westernov a stvárnil ho herec Guiliano Gemma, prvá talianska superhviezda žánru. Leone sa pod svoj film Pre Hrsť Dolárov podpísal americkým pseudonymom Bob Robertson. Prvým Talianom, ktorý sa podpísal pod špagety western vlastným menom bol Sergio Corbucci s filmom Minnesota Clay (1965).

# Zlaté roky: 1966-1968

Veľa filmov, ktoré vznikli v tomto krátkom období, sa stali klasikou. V roku 1966 natočil Leone film Dobrý, Zlý a Škaredý, ktorý je považovaný za esenciálny špagety western, a dnes mnohými považovaný aj za najlepší western, aký bol kedy natočený. Ďalším míľnikom bol prelomový Django Sergia Corbucciho (často prezývaného „ten druhý Sergio“), ktorý sa stal prototypom príbehu o pomste, a po ktorom prišli nespočetné filmy s menom „Django“ v názve. V roku 1968 priniesli títo dvaja režiséri dve neoddiskutovateľné majstrovské diela žánru : Leone natočil legendárne Vtedy na Západe (Once upon a Time in the West), prvý špagety western, ktorý pritiahol pozornosť „vážnej“ kritiky, a Corbucci natočil zničujúce Veľké Ticho (The Great Silence), film, odohrávajúci sa v zasneženej scenérii a rozvracajúci doslova všetky žánrové obyčaje, medzi nimi asi najviac využívané klišé, že kladný hrdina vždy vyhrá.

Ďalším režisérom zlatého obdobia žánru, bol Sergio Sollima („ten tretí Sergio“), najviac intelektuálne a politicky zameraný režisér špagety westernov. Jeho The Big Gundown (La Resa dei Conti, 1966), s hercom Lee Van Cleefom, ktorý sa ukázal v dvoch filmoch Dolárovej trilógie, je príbehom triedneho boja, rovnako ako aj dekonštrukciou mytológie zákona sa držiacich pištoľníkov. Tvárou v tvár (Face to face, 1967) je príbehom univerzitného profesora z Nového Anglicka, ktorý cestuje na juh a pri potýčke s banditom objavuje svoje inštinkty násilníka. Profesora si zahral Gian Maria Volonté, ďalší Leoneho veterán, zatiaľčo banditu stvárnil kubánsko-americký herec Tomas Milian.

Volonté sa ukázal aj vo westerne Damiana Damianiho Guľka pre Generála (A Bullet for the General/Quién sabe?, 1966), filme, ktorý pripravil pôdu pre sériu politických westernov odohrávajúcich sa v Mexiku, počas mnohých mexických revolúcií, podžáner nazývaný „Zapata western“ (príležitostne aj „Tortilla western“). Tomas Milian sa objavil v mnohých týchto Zapata westernoch, vždy ako mexický farmár, ktorého okolnosti prinútili stať sa revolucionárom. Jeho vlastnými slovami, stal sa „symbolom chudoby a revolúcie“. Zapata westerny sa síce odohrávali v Mexiku a boli natočené v barokovom westernovom štýle, napriek tomu to však vyzeralo, že ich skôr zaujíma dianie v Európe než Severnej, či Južnej Amerike. Marxistické ideály boli rozšírené medzi európskymi intelektuálmi šesťdesiatych rokov a Zapata westerny niesli mnoho revolučných ideí, ktorými títo ľudia žili. Zapata westerny boli viac kultivované a intelektuálne než väčšina „bežných“ špagety westernov a stali sa populárnymi medzi študentami. Taktiež sa stali populárnymi v krajinách tretieho sveta. Medzi najlepšie Zapaty patria Tepepa (Giulio Petroni) a Žoldnier (The Mercenary, Sergio Corbucci), obidva vydané v roku 1968.

Rok 1969 sa preukázal poklesom počtu vyprodukovaných westernov, a tendenciou parodovať žáner - to sa síce odohralo už predchádzajúci rok, ale až v tomto nabral trend na sile, špeciálne so sériou westernov s hrdinom menom Sartana, často označovaným ako odpoveď žánru na filmy s Jamesom Bondom.

# Obdobie komédie

V roku 1970 natočil Enzo Barboni, ktorý bol Corbucciho kameramanom pri natáčaní Djanga, western Pravá a ľavá ruka diabla (They call me Trinity). To, čo bývalo paródiou sa stalo groteskou a film sa stal obrovským celosvetovým hitom. Taktiež to znamenalo odštartovanie nového zlatého obdobia, a ak už aj nie pre špagety western, pre taliansku kinematografiu určite. Bolo vyprodukované množstvo komediálnych westernov a herci Terence Hill a Bud Spencer sa stali medzinárodnými hviezdami. Vo všeobecnosti nie sú tieto komédie až tak obľúbené medzi fanúšikmi žánru, každopádne sú však filmy s Trinitym dobrou zábavou a pokračovanie s názvom Malý unavený Joe (Trinity is still my name) bolo v tej dobe najúspešnejším talianskym westernom. Slávny western Moje meno je Nikto (My Name is Nobody), ktorý natočil Tonino Valerii (pod dohľadom Leoneho) je vážno-komickým rozjímaním o konci Divokého Západu. Niektoré filmy boli zmesou špagety westernu a hongkongských filmov s bojovým umením, obyčajne s nejakým slávnym hercom z Východu ovládajúcim bojové umenia, ktorý sa ocitol na nebezpečnom Divokom Západe. Žiadny z týchto filmov, kde sa Západ stretáva s Východom, sa však nestal skutočnou klasikou. Hoci v prvej polovici sedemdesiatych rokov dominovali komediálne westerny, vzniklo aj niekoľko vážnych westernov. Corbucci natočil Companeros (Vamos a matar, compañeros), čosi ako pokračovanie k jeho Žoldnierovi, zatiaľčo Leone natočil Vrecká plné dynamitu (Fistful of Dynamite/Giù la testa, 1971), čo bol mierne odlišný pohľad na politické talianske westerny.

# Súmračné špagety westerny

Keď už sa zdalo, že je koniec, žáner sa naposledy vzchopil a výsledkom boli tzv. Súmračné špagety westerny (Twilight spaghetti westerns), smrteľne vážne, štýlové a melancholické filmy, oslavujúce a zároveň trúchliace nad osudom žánru ako aj nad úpadkom talianskych žánrových filmov. Tieto filmy boli čiastočne natočené v už polorozpadnutých a schátraných westernových mestečkách rímskych ateliérov, ktoré vyprodukovali počas predchádzajúcej dekády každoročne tucty westernov. Dva z najlepších súmračných špagety westernov sú California (réžia Michele Lupo) s Giulianom Gemmom a Keoma plodného režiséra Enza G. Castellariho s hereckou hviezdou Francom Nerom, ktorý si zahral Djanga už pred desaťročím.

Dnes

Nová generácia režisérov, reprezentovaných hlavne Quentinom Tarantinom a Robertom Rodriguezom znovuobjavila a prijala žáner, pričom uviedla do svojich filmových scenárov a celkového vizuálneho štýlu množstvo prvkov, ovplyvnených talianskymi majstrami šesťdesiatych rokov. V rovnakom čase potvrdili veteráni filmového priemyslu ako Martin Scorsese, Steven Spielberg a samozrejme Clint Eastwood ich veľký obdiv k Sergiovi Leonemu, ktorý je dnes považovaný za jedného z najlepších filmových tvorcov. V roku 2007 obdržal Ennio Morricone Oscara za celoživotné dielo, za jeho „vynikajúce a všestranné prispenie k umeniu filmovej hudby“. Clint Eastwood stál počas ceremónie pri ňom. Obaja muži sa stretli o dva dni skôr na privítaní, a bolo to po prvýkrát za celých štyridsať rokov.

Uvedenie DVD formátu znamenalo veľa takisto pre žáner. Poprvýkrát môžu nové generácie divákov vidieť tieto filmy v ich plnej, širokoúhlej kráse, a hoci niektoré ešte len čakajú na toto privilégium, tie najdôležitejšie z nich sú dostupné na DVD.

Táto stránka je v podstate najnovšou verziou našeho Úvodu do problematiky špagety westernu. Môžete si prezrieť predošlú verziu : Introduction (previous version)

Ďalšie doporučované kroky: prezrite si náš rebríček Top 20, alebo Alternatívny Top 20 (Alternative Top 20), či našich Staff favorites (Obľúbenci tímu editorov).


--By Scherpschutter & Lindberg

Preklad (Translation): Tomáš Knapko

Donate